Zuzana Jusková

Zuzana Jusková je naša najúspešnejšia diaľková plavkyňa. Preplávala kanál La Manche za slovenský rekord aj z pomedzi mužov, aj žien v čase 11 hodín a 16 minút. V súčasnosti sa pripravuje opäť preplávať La Manche a Gibraltár.

Vašim rodným mestom sú Košice. Aké ste mali detstvo? Čím ste chceli byť ako dieťa?

Nakoľko babky som mala priamo z mesta, nemala som v podstate žiaden kontakt s detským životom na dedine. Pokiaľ sa dalo, tak sme s mamou chodievali opekať blízko Košíc do lesov, na túry a opekačky, na detský vláčik a iné detské aktivity, ktoré mesto ponúkalo. Nebolo toho veľa...

„Vždy si poviem, že moje problémy sú nič oproti tomu, čo mám denne pred sebou, čo sa týka zdravia. Ale často vidím podobu v tom, čo som ja zažívala ako dieťa a je mi z toho smutno. Je mi ľúto tých nevinných detí, ktoré za to nemôžu.“

Pochádzate zo športovo založeného rodinného prostredia? Kto Vás viedol k športu?

Moji rodičia ako mladí na školách športovali, mama hrala volejbal, otec šermoval. K športu ma priviedol otec. On sa rozhodol, že budem plávať, a tak som s plačom musela ísť na prijímačky. Nepáčilo sa mi to a vyše roka som to nenávidela. Až prišli prvé medaily a ocenenia, a potom sa to už viezlo. Ale aby ste boli v obraze, moja matka bola alkoholička a otec veľmi prísny človek, ktorý pekného slova pre svoju dcéru, úspešnú dcéru, nenašiel. Keď som domov doniesla 4 zlaté medaily a jednu striebornú, tak sa na mňa osočil, čo má znamenať tá strieborná medaila. Nenávidím spomienky na detstvo. Mama ma nikdy nepohladila po vláskoch a nepovedala, že ma ľúbi. Takže asi tak, proste som nemala detstvo. Všetky preteky a sústredenia mi vyhovovali, aspoň som nemusela byť doma a pozerať na alkohol, čo vždy okolo mojej mamy bol.

Ako ste sa dostali práve k diaľkovému plávaniu?

Už ako dieťa, asi 14 ročná, som raz počula niekoho hovoriť o La Manche. Veľmi sa mi to páčilo a veľmi som túžila to aspoň vyskúšať. Preskúmať a zistiť, čo je na ňom také čarovné, keď o ňom tak krásne rozprávajú. Zistila som to. Pre mňa to bola najkrajšia a najemotívnejšia vec, akú som zažila, samozrejme okrem narodenia detí. Vždy mi viac išli dlhšie trate, kde je žiadané silové vyťaženie.

Vo vašej bežnej profesii (Zdravotná záchranná služba) sa často stretávate s kritickými životnými udalosťami a práve vy ste prvá, kto zachraňuje životy. Myslíte, že Vaša profesia má vplyv na Vaše športové výkony? Napríklad, že si vážite život možno trochu viac ako bežní ľudia a to Vás poháňa ďalej?

V podstate životnú silu mi dodalo moje detstvo. Vždy som si vravela, že moje deti nebudú mať deficit lásky od svojej maminy tak, ako som mala ja a urobím všetko pre to, aby sa za mňa nemuseli pred spolužiakmi hanbiť. A práca... vždy si poviem, že moje problémy sú nič oproti tomu, čo mám denne pred sebou, čo sa týka zdravia. Ale často vidím podobu v tom, čo som ja zažívala ako dieťa a je mi z toho smutno. Je mi ľúto tých nevinných detí, ktoré za to nemôžu a v duchu im prajem veeeeľmi veľa vnútorných síl, aby tomu neprepadli a neboli ako ich rodičia. Lebo väčšinou je to tak, že to čo deti vidia doma, tak presne takí istí sú v dospelosti. Ja ako dieťa som si VŽDY priala, aby som bola ADOPTOVANÁ.

Vieme o vás, že máte panický strach z „obyvateľov“ jazier a mora, je toto Vaša tajná ingrediencia k úspechu, aby ste podávali takéto neskutočné výkony? Ako je možné, že žena má lepší čas na La Manche ako všetci muži zo Slovenska?

Hystericky sa bojím všetkého čo vo vode je, živé aj neživé. A práve to mi dáva silu. Preboha, veď ja som toho už toľko prežila, že predsa ma od môjho celoživotného sna nemôže takáto maličkosť ako je strach odradiť. A práve strach je VEĽKÝ PÁN. A ja vravím, že veľké veci sa robia hlavou. Fakt v nej musíte mať sakramentsky upratané, aby ste to všetko zvládli, aj napriek nepriazni osudu.

Ako je to s prípravou na takéto náročné preteky, koľkokrát denne trénujete? Ako dlho plávate? Ako často sa chodíte otužovať?

Mesačne som mala naplávané minimálne 120km, a pol roka pred plavbou 180km mesačne. Takže časovo to bolo veľmi náročné.

„A práve strach je VEĽKÝ PÁN. A ja vravím, že veľké veci sa robia hlavou. Fakt v nej musíte mať sakramentsky upratané, aby ste to všetko zvládli, aj napriek nepriazni osudu.“

Súčasťou Vašej prípravy je takmer dennodenné plávanie na plavárni a rovnako tréningy s trénerom. Ako je to s podporou? Podporuje Vás mesto Košice? Predsa len takýto úspech ako máte Vy, sa doteraz nikomu nepodaril. Máte sponzorov, ktorí Vám prispievajú na prípravu, letenky a iné náklady s tým súvisiace?

Nie, žiadny sponzoring. Normálne si kupujem na bazén lístky ako bežný návštevník. Smejem sa, ale keď sa nad tým zamyslím, tak je to HANBA. Nakoľko všade v médiách, rozhlase, televízii, proste v každom rozhovore sa ma pýtajú na tréningy a všade pekne poviem, že plávam na našej jedinej plavárni a všade ju reklamujem. Niekoľko rozhovorov som robila aj do médií a televízie, kde priamo robím reklamu, nakoľko sa to natáčalo priamo na bazéne, a veru nie, žiadne sponzorské od nich nemám. Áno, je to hanba, že som jediná Slovenka s týmto úspechom a takáto odozva... nevadí, ja sa len pousmejem a idem ďalej. Jediný, kto mi pred plavbou prispel, boli Východoslovenské vodárne u nás v Košiciach, aspoň na letenky bolo a som im vďačná. Milé gesto a ĎAKUJEM opätovne aj za to.

Cez La Manche ste plávali 11 hodín a 16 minút, mali ste kritický bod, kedy ste to chceli vzdať?

Kritický bod??? Nie!!! Nemohla som si to dovoliť. MÔJ vytúžený La Manche! Je to pre mňa ešte stále veľmi emotívna vec a asi aj vždy pri tomto spojení bude.

Samozrejme, že bolesť prišla, bolesť ramien, rúk, nakoľko celé telo toľké hodiny ťaháte iba rukami, ale s tým som rátala. Neprišlo ani len mikro pomyslenie na to, že nevládzem, že skončím. Nie, aj keby „kameň tehlu kresal,!“ To by som nemohla spokojne umrieť.

Dnes sa veľmi veľa diskutuje o znečistení morí. Mali ste takúto skúsenosť aj popri plávaniu cez La Manche?

Áno, je to pravda, osobná skúsenosť – ako si tak plávam, tak zrazu plast, drevo, plastové vrecúška.... Smutné. A presne počas plávania tam, som si tak povedala, že je to smutné, že je to tak. Ľudia sú hovädá a teraz nám to príroda pekne ukázala, akú má silu.

„Keď som doplávala a vyšla na pláž vo Francúzku po 11 hodinách a 16 minútach, tak som si tak povedala, bože, kebyže ja môžem byt na svojich rodičov pyšná tak, ako teraz na mňa sú moje vytúžené, zbožňované deti. To ma vtedy priviedlo k slzám.“

Máte dve deti (syn 24, dcérka 15). Majú aj oni blízko k plávaniu? Čo hovoria na maminkin nevšedný šport?

Nie, nikdy som sa im nevychovávala s tým cieľom, že ich budem učiť plávať a nútiť do plávania. A vlastne nikdy som ich nenútila do niečoho, čo som chcela ja, tak ako mňa nútili moji rodičia. Tak veľmi, veľmi sú pyšní na mamku. Keď som doplávala a vyšla na pláž vo Francúzku po 11 hodinách a 16 minútach, tak som si tak povedala, bože, kebyže ja môžem byt na svojich rodičov pyšná tak, ako teraz na mňa sú moje vytúžené, zbožňované deti. To ma vtedy priviedlo k slzám. Zhodou okolností sa v tom čase moja dcéra učila na geografii o najfrekventovanejšom dopravnom kanále a aktívna pani učiteľka hneď deti upovedomila, že sa stala taká vec, že už máme prvú Slovenku, čo to preplávala a dokonca je z Košíc. Moja dcéra vtedy hrdo dvihla ruku k odpovedi a všetko im porozprávala. Samozrejme, že sa to hneď rozkríklo po škole a v ten deň dokonca na obede nemusela stáť v rade, ale poslali ju dopredu... To bolo milé.

Má podľa Vás rodinné zázemie dôležitú úlohu v budovaní si vlastných snov a cieľov? Viete si predstaviť, že by ste dosiahli toľké športové úspechy bez rodinného zázemia a podpory?

Nuž áno, viem a som toho živým príkladom. Po pravde si to ani neviem prestaviť, aké by to bolo, keby som mala rodinné zázemie a niekoho, kto by ma v tom podporoval, nakoľko neprajníkov bolo brutálne veľa, ale aj tak ma nevideli plakať a padnúť na kolená.

Mali ste niekedy v živote krízu, kedy ste v sebe nevedeli nájsť motiváciu na pokračovanie vo Vašej vášni?

Krízy som brala ako skúšku, takže popravde, pretieklo veľa vody a aj sĺz zo sklamania.

Čo máte na plávaní najradšej?

Voľnosť, nádherné chvíľky, ktoré strávim vo vode, kde neriešim žiadne mobily, médiá, telefonáty atď. Môžem byť sama sebou a to ja milujem nadovšetko. A to, že môžem aj v živote ostať sama sebou, je pre mňa veľmi dôležité, veľmi. A ľudia ktorým sa to nepáči, nuž.... ich problém. A práve preto mám okolo seba ozaj minimum dobrých priateľov, kde viem, že keď zavolám aj o polnoci, tak sú ochotní aj obličku darovať a je to vzájomné...

Čo by ste poradili ženám, ktoré majú svoj športový sen, len majú strach realizovať ho?

Aby sa neodovzdávali iným úplne, veď každá máme nárok na „svoj“ život. Nepodliehajme ľútosti, sme silné, veľmi silné ženy, vydržíme oveľa viac ako muži. Stojí za to trošku, poprípade aj viac, zabojovať s okolím, je to dôležité, buďme hrdé na to, aké sme silné.

Ako najradšej relaxujete? Kde dopĺňate energiu?

Spoločnosť mojich detí je pre mňa MEGA NAJVIAC a to nehovorím o tom, keď si povieme, že sa ľúbime. A najradšej relax doma, záhradka, kávička, kniha a moje milované mačičky.

„Nepodliehajme ľútosti, sme silné, veľmi silné ženy, vydržíme oveľa viac ako muži. Stojí za to trošku, poprípade aj viac, zabojovať s okolím, je to dôležité, buďme hrdé na to, aké sme silné. “

Ako vyzerá váš bežný deň?

Klasika. Ráno káva, bez kávy nech na mňa radšej nikto ani nehovorí, lebo odpovede sa nedočká. Potom práca, domácnosť, povinné školské veci s dcérkou a potom si ukradnem čas na seba, bazén, voda, fitko a večer padám do postele ako postrelená. Poprípade aj večer do práce, keďže pracujem aj nočné služby. Nič extra, úplne ako bežný človek.

Máte nejaké životné motto?

Nikdy sa nevzdávaj svojho sna len preto, že na jeho realizáciu potrebuješ veľa času. Čas plynie tak či tak.

Nikdy nerob iným to, čo nechceš, aby robil niekto tebe.

Zuzana je ošperkovaná týmito šperkami: