Vyberte krajinu
Select a country
41 rokov
Molekulárna biologička Monika Gullerová je jednou z najúspešnejších slovenských vedkýň. Dnes vedie vlastné laboratórium zamerané na výskum lieku proti rakovine a stala sa prvou Slovenkou, ktorá je profesorkou na Oxfordskej univerzite.
„Skúsenosť v zahraničí každému vedcovi odporúčam, nielen kvôli lepším podmienkam, ale aj kvôli mysleniu, kreativite a skúsenosti pracovať s ľuďmi s rôznymi národnosťami. Človeka to naučí tolerancii, chápavosti a uznaniu.“
Vašim rodným mestom je Trenčín, aké ste mali detstvo? Čím ste chceli byť ako dieťa?
Na detstvo si spomínam veľmi rada. Som najmladšia z troch detí, obaja rodičia sú lekári a bolo u nás vždy veľmi živo. Veľmi cenné sú pre mňa spomienky na dlhé nedeľné prechádzky s mojím otcom. Volali sme to že: ideme na čriepky. Môj otec je veľký fanúšik archeológie a ma nádherné zbierky rôznych artefaktov, ktoré ponachádzal v okolí Trenčína. Počas týchto prechádzok mal otec trpezlivosť a odpovedal na moje nekonečné otázky a myslím, že to zadefinovalo moju budúcnosť.
Moja mama, hoci lekárka, má veľké umelecké cítenie a od útleho detstva u mňa podporovala umelecké smery: hrala som na klavír, chodila na balet a spoločenské tance, hrala divadlo a mojou najväčšou vášňou bolo písanie poviedok a básní. S jednou poviedkou som dokonca vyhrala národnú súťaž. Takže mojím snom bolo stať sa buď baletkou, alebo spisovateľkou.
Pochádzate z vedeckého rodinného prostredia? Aké povolanie robili Vaši rodičia?
Obaja rodičia sú všeobecní lekári, sestra je tiež lekárka-dermatologička a brat je matematik.
Na Slovensku ste začali študovať vysokú školu a zároveň ste pracovali pre Ústav experimentálnej onkológie, prečo Vaše kroky zamierili do zahraničia?
Práve počas práce na Ústave experimentálnej onkológie som sa naplno zamilovala do vedy a vedela som, že sa jej chcem venovať naplno. Bohužiaľ molekulárna biológia je veľmi drahá, technológie sa vyvíjajú veľmi rýchlo a pokiaľ nemáte financie, je veľmi ťažké držať krok s laboratóriami, ktoré si nové trendy môžu dovoliť. Skúsenosť v zahraničí každému vedcovi odporúčam, nielen kvôli lepším podmienkam, ale aj kvôli mysleniu, kreativite a skúsenosti pracovať s ľuďmi s rôznymi národnosťami. Človeka to naučí tolerancii, chápavosti a uznaniu.
Dnes pôsobíte v Oxforde, kde máte vlastné laboratórium, na ktorého chod ste dostali niekoľko viacmiliónových grantov. My laici nevieme, ako funguje proces získavania grantov a načo potom takéto peniaze slúžia, mohli by ste nám to viac priblížiť?
Viesť laboratórium na Oxfordskej univerzite si vyžaduje financie na zaplatenie interných nákladov (laboratórium, svetlo, teplo, atď.), výplaty pre doktorandov, postdokov a samozrejme náklady na prevádzku, ktoré zahŕňajú všetky enzýmy, chemikálie, skúmavky, inkubátory a prístroje, ktoré môj tím denne využíva. Takéto náklady sa pohybujú v tisícoch na mesiac. Preto ako vedec musím byť schopná zabezpečiť financie, ktoré toto všetko vykryjú. Tie pochádzajú z grantov, ktorých nie je veľa, a preto je konkurencia veľká.
Aplikácia na grant začína ideou, ktorá je podporená niekoľkými pilotnými experimentami a plánom na najbližších 5-6 rokov. Treba zdôrazniť, prečo je práve moja hypotéza dobrá a kam nás za tých 5-6 rokov posunie. Grantová aplikácia je potom posúdená minimálne piatimi medzinárodnými expertami, ktorí napíšu posudok. Ich posudky potom vyhodnotí komisia a pozve kandidáta na interview. Na mojom poslednom interview bolo v komisii asi 20 členov, tak si viete predstaviť, aký to je stres. Komisia hodnotí grantovú aplikáciu a mňa ako vedca, teda aké články, a v akých časopisoch som publikovala. Vedecké časopisy majú tzv. impakt faktor, ktorý odráža, koľkokrát sa článok odcituje, teda inak povedané, aký môže mať článok vplyv na trend v danom vedeckom smere.
„Grantová aplikácia je potom posúdená minimálne piatimi medzinárodnými expertami, ktorí napíšu posudok. Ich posudky potom vyhodnotí komisia a pozve kandidáta na interview. Na mojom poslednom interview bolo v komisii asi 20 členov, tak si viete predstaviť, aký to je stres.“
Je svet molekulárnych biológov výsostne mužským svetom, alebo v ňom majú rovnocenné zastúpenie ženy?
Muži jednoznačne dominujú, hlavne na vedúcich pozíciách, ale postupne sa to mení, len to ešte asi bude chvíľu trvať. Záleží aj od krajiny a kultúry spoločnosti.
Prečo nemá podľa Vás viac žien záujem o vedu?
Nie je to o tom, že by nemali záujem, ale skôr o podmienkach.
Na úrovni študentov, doktorandov a aj postdokov je ešte stále dosť žien. Práve vo veku, keď sa vedkyne posúvajú na vedúce pozície, väčšinou už majú, alebo plánujú rodinu a mnohé z nich si nevedia predstaviť, ako sa to dá skombinovať. A väčšinou je to žena, ktorá pre rodinu obetuje kariéru.
Pociťujete to, že ste ženou vo Vašom odbore ako výhodu, alebo naopak nevýhodu?
Ja som sa týmto veľmi nezaoberala. Ak vás niečo baví, tak väčšinou sa úspech dostaví. A ak ste úspešná, nezáleží na pohlaví. Akadémia sa postupne mení a ženy sú viac podporované ako pred desiatimi rokmi.
Ak niekde cítim, že som žena, tak je to biznis. Momentálne zakladám s Univerzitou spinout biotechnologickú firmu a na všetkých mítingoch s investormi som jediná žena. Tam je to cítiť.
„Ak niekde cítim, že som žena, tak je to biznis. Momentálne zakladám s Univerzitou spinout biotechnologickú firmu a na všetkých mítingoch s investormi som jediná žena. Tam je to cítiť.“
Máte rodinu a dieťa. Čomu sa venujú Vaše deti a manžel? Koľko rokov majú deti (dieťa)?
Mam 2 a pol ročnú dcérku Charlotte, ktorá je mojim malým zázrakom. Môj partner sa zaoberá financiami a nehnuteľnosťami.
Boli ste na materskej dovolenke, alebo ste neustále pracovali, a popri tom ste skĺbili materské povinnosti?
„Oxfordská univerzita ponuka materskú na 6 mesiacov, na ktorej som akože bola, ale v realite som sedela pri mikroskope týždeň po pôrode s malou na rukách. Ja som bola na „materskej“, ale môj tím pokračoval ďalej, a teda čiastočne aj ja.“
Súčasťou Vašej práce je časté cestovanie po celom svete. Ako fungujete ako mama? Kto sa stará o Vašu dcéru, keď ste na cestách?
Je to pravda, cestovať musím a je to veľmi ťažké, odkedy som mama. Univerzita ma podporuje ako ženu vo vede tým, za zaplatí pani na výpomoc počas večerov, keď nie som doma a samozrejme sa o Charlotte stará aj jej otec. Mať chápavého partnera je veľmi doležité.
Má podľa Vás rodinné zázemie dôležitú úlohu v budovaní si vlastných snov a cieľov? Viete si predstaviť, že by ste dosiahli toľké úspechy bez rodinného zázemia a podpory?
Určite áno, bez rodiny si neviem predstaviť život. Žiadny úspech by nemal hodnotu, keby som sa oň nemala s kým podeliť.
Mali ste niekedy v živote krízu, kedy ste v sebe nevedeli nájsť motiváciu na pokračovanie vo Vašej práci?
Krízu som zatiaľ nemala, ale boli obdobia, kedy som nevedela, či grant dostanem, a teda či budem mať budúcnosť v Oxforde, alebo budem musieť ísť niekam inam. Tá neistota je bohužiaľ vo vede častá.
Naučila Vás niečo Vaša práca?
Že bez práce nie sú koláče. Ale aj trpezlivosti a vytrvalosti.
Čo máte na Vaše práci najradšej?
Nové objavy, tie momenty, keď vidím výsledok nového experimentu a to vzrušenie, ktoré k tomu patrí.
Čo by ste poradili ženám, ktoré majú svoj sen, len majú strach realizovať ho?
„Vyberte si správneho partnera a majte deti. Ak máte strach niečo skúsiť teraz, kvôli deťom to skúste.“
Ako najradšej relaxujete? Kde dopĺňate energiu?
Môj relax je momentálne veľmi aktívny, s dcérkou cez víkendy chodíme na rôzne podujatia, návštevy atď. Mentálnu energiu dopĺňam na ihriskách
Ako vyzerá Váš bežný deň?
Ráno sa postarám o malú a zoberiem ju do škôlky. Potom mám pred sebou pracovný deň, počas ktorého mam niekoľko mítingov, komisií, telekonferencií alebo mítingy s mojim tímom. Po piatej idem pre malú do škôlky, spolu prídeme domov, spoločná večera a dám malú spať. Pár chvíľ s partnerom, možno nejaký film. Do postele chodím hrozne skoro, lebo malá sa ešte v noci budí a väčšinou spí s nami.
Máte nejaké životné motto?
Čo ťa nezabije, to ťa posilní.