#PetraToth15

Šperky robím odmalička približne od svojich 6tich rokov. V každom rozhovore sa ma pýtajú, ako je možné, že sa tak malé dieťa rozhodne, čo sa stane jeho osudom. Ale z môjho pohľadu na tom nie je nič nezvyčajné. Bola som obyčajné dieťa z petržalského paneláku, na ktorom sa otec neustále vyvršoval, vedel na mňa vrieskať aj hodiny. A matka, tá do toho nikdy nezasiahla. To isté sa opakovalo aj vo vzťahu ich dvoch. Bolo to normálne. Vlastne ani týmto som nebola nejako extra výnimočná. Keď ste sa prešli po schodoch paneláku, tak takmer z každého bytu bolo počuť bitky a hádky. Chodila som len po schodoch, bála som sa vôbec s niekým zviesť vo výťahu. Odmalička až dodnes mám strach z ľudí. Našla som si kamarátky z vedľajšieho paneláku, ale tie sa najradšej bavili tým, že zapaľovali pivnice. Nesúhlasila som s tým, vedela som, že to sa nerobí, že to nie je správne. Tak som radšej sedela doma, zahĺbená do perličiek, korálok a drôtikov. Obklopená svojim neporiadkom, svojím svetom, zahrabaná v ňom ako škrečok. Lenže doma vždy hrozilo, že príde pravidelný vreskot o tom, aká som bordelárka a prečo nosím zlé známky, prečo všetko, čoho sa dotknem, vždy pokazím. “Cvičená opica by to vedela lepšie ako ty!“ mi bolo hovorené najčastejšie. A tam sa to zrodilo. Tam sa zrodilo to najkostrbatejšie a najškaredšie zrnko piesku uzavreté vo vnútri perlorodky, uzavreté v mojom vlastnom svete, chránené veľmi hrubou vrstvou mušle. Ako šiel čas a v mojom živote sa striedala dráma za drámou, tvorila som viac a viac, a na toto malé zrnko sa začala obaľovať miniatúrna perleť. Moja tvorba sa zlepšovala a stále som sa učila nové a nové postupy a techniky. Až po moment, keď som mala 20 rokov a bola som prváčkou na vysokej škole a môj otec navždy odišiel z tohto sveta. Okamžite som odišla zo školy a začala premýšľať, čo so mnou bude, celé leto som premýšľala o tom, čo chcem a čo milujem a v septembri po mojich 21. narodeninách padlo TO definitívne rozhodnutie - odsťahujem sa z Bratislavy a na vidieku budem tvoriť a urobím všetko preto, aby som dokázala to, čo mi do tejto doby všetci hovorili, že je absolútne nemožné. Uživiť sa na Slovensku tvorbou šperkov.

Bez školy, bez vyšliapanej cesty, bez konexií a bez prepojenia na slovenskú smotánku. Budem žiť v prostredí vytúženeho pokoja, lásky a harmónie. Tvorila som 150 km od centra diania. Krôčik po krôčiku som budovala svoj sen, tých krokov som ale musela spraviť milión. Stretla som ľudí, ktorí mi na mojej ceste pomohli, niektorí len tak a niektorí strategicky. Stretla som ľudí, ktorí si chceli po mne vyšliapať cestu, stretla som ľudí čo ma okradli (áno aj celebrity), stretla som ľudí, ktorí pri mne v tichosti stáli a vždy mi verili. Ale nebyť môjho až fanatického odhodlania, nikdy by som sa nedostala až sem.

Moja 15 ročná cesta priniesla obete, priniesla koniec vzťahov, ktoré mi viackrát zlomili srdce a veľmi ťažko sa mi tie čriepky opätovne zliepali. Priniesla neustály strach a obavy striedajúc absolútnu radosť a eufóriu z malých aj veľkých úspechov. Každá chyba a zlyhanie ma vždy posunula raketovou rýchlosťou ďalej, vedela som hodiny analyzovať prečo niečo nejde tak ako si to predstavujem a z každého zlyhania som bola vždy silnejšia a odhodlanejšia. S každým úspechom neprišla predpokladaná radosť, prišiel pocit obrovskej zodpovednosti. Pretože vždy, keď dosiahnete akýkoľvek úspech, tak sa vám pred očami premietne cesta, ktorú ste k nemu museli prejsť, zmocní sa vás obrovský pocit zodpovednosti voči sebe samej a rešpekt voči novým cestám, ktoré sa pred vami otvorili.

Počas týchto 15 rokov som priviedla na svet dve nádherné dcéry, ktoré sa narodili do sveta, ktorý som si sama vytvorila. Sú mojou inšpiráciou a mnohokrát aj potrebnou brzdou v mojom rozvoji. Stretla som vás, moje klientky, mnohé dodnes vlastníte tie 15 ročné kúsky. Spolu sme kráčali a všetky sme zažívali útrapy a radosti toho, čo život prináša. Ak sa ma ktokoľvek spýta, čo je mojim najväčším úspechom, tak odpoveď je vždy jednoznačná. VY, ktoré ste sa za tie roky ku mne prostredníctvom mojej tvorby pripojili.

Tento rok moja značka oslavuje 15 rokov a ja som si dovolila vytvoriť niečo len pre seba. Niečo, čo oslávi tú najdobrodružnejšiu cestu, ktorou som sa naivne pred 15timi rokmi vydala. Niečo, čo mi bude navždy pripomínať, že ak je človek naozaj odhodlaný a pracovitý, dokáže vybudovať veľké veci. Veci, ktorým nikto iný ako on sám neveril. Niečo, čo dokáže pomáhať, formovať ľudí a následne aj celú spoločnosť. Ak by som mala dnes skončiť, viem, že som spravila svoje maximum, viem, že po mne zostanú šťastné ženy, viem, že som pomohla zviditeľniť regióny, že som si vypočula mnoho príbehov a urobila všetko preto, aby som odhodlaným ľuďom, ktorí rovnako milujú naše korene, pomohla.

Za tých 15 rokov som pochopila, že každý z nás je to zrnko piesku a je len na nás, koľko nánosov perlete na seba dáme, aby sme zo svojho života spravili tú najkrajšiu a najzaujímavejšiu perlu. Na perlách je zaujímavé to, že nánosy perlete môžu pribúdať skoro donekonečna. Trvá roky, kým vznikne perla a nedá sa to ničím urýchliť. A keď si myslíte, že už je perla hotová, je pravdepodobné, že je len v polovici svojej cesty, a že ešte môže niekoľkonásobne zväčšiť svoju veľkosť.