Po stopách koreňov pop-artu

O Mikovčanoch sa hovorilo, že sú veľmi zruční a vynaliezaví. Vedeli si skonštruovať vlastné vozy, náradia na prácu, sane, svojpomocne si vedeli vyrobiť takmer všetko. Muži chodili za jesennou a jarnou prácou do Dolného Uhorska, ženy si privyrábali páraním alebo tkaním. Chov oviec sa z Mikovej po prvej svetovej vojne vytratil. Okrem technických zručností sa hovorilo o nesmiernej inteligencii v rode Varcholovcov a o umeleckom a hudobnom nadaní v rodine Zavackých. Samotná Júlia bola za mlada tak nadaná speváčka, že „kantorila“ v kostole. Tejto role sa zvyčajne ujali najschopnejší muži v dedine alebo učiteľ ľudovej cirkevnej školy a nie mladá žena. Keď začiatkom 20. storočia rekonštruovali chrám v Mikovej, Júlia sa zamestnala ako pomocníčka a trpezlivo majstrom maliarom miešala farby a pomáhala. Možno tam niekde sa zrodila v Júlii láska k výtvarnému umeniu, ktorú neskôr so všetkou trpezlivosťou vštepovala všetkým trom synom a predovšetkým tomu najnadanejšiemu a najmladšiemu, Andymu.

Aby mali na cestu do Ameriky, mnohí Mikovčania predávali svoje role úžerníkom a požičiavali si od príbuzných. Spočiatku si nikto ani len nepomyslel, že by v Amerike zostal natrvalo. Ameriku brali rovnako, ako sezónnu prácu na Dolniakoch. V Amerike sa rýchlo zaučili, pracovali tvrdo a akonáhle našetrili potrebný obnos peňazí, ihneď sa vracali domov za rodinou. Za zarobené peniaze kúpili kúsok poľa alebo postavili novú dreveničku. Z Ameriky prinášali aj nové poznatky a inovácie. Okrem neľahkého roľníckeho života začala v Mikovej silnieť maďarizácia, preto možno mnohí Rusíni aj z iných obcí volili skôr smer slobodné prostredie v Amerike. Cieľ maďarizácie bol pomaďarčenie nemaďarského obyvateľstva v Uhorsku pomocou súboru rôznych opatrení, postupov a snáh vlády aj ďalších inštitúcií. Obmedzila sa činnosť rusínskych spolkov a zastavilo sa vyučovanie rusínskeho jazyka. Život v klasickej rusínskej rodine v Mikovej bol striktne rozvrhnutý. Každý člen rodiny mal svoje dôležité povinnosti. Päťročné deti pásli sliepky, husi a neskôr sa starali o prasatá. Osemročné sa starali o kravy, ktoré bolo treba vyháňať na pastviny, niekedy aj na celé dni a noci. Je pravdepodobné, že voľbu, ktorý syn pôjde do Ameriky, vykonali samotní rodičia. Prví emigranti z nášho územia boli prevažne analfabeti, to znamená, že o Amerike, zemi zasľúbenej, sa nemohli dočítať z brožúr alebo novín. Dôležitú rolu zohrali listy od iných vysťahovalcov, ktorí kvetnato opisujú život za veľkou mlákou. Tieto listy čítaval dedinčanom učiteľ alebo farár. Pri čítaní listov sa občas zbehla aj polovica dediny. Bolo takmer na dennom poriadku stretnúť agentov v malých dedinkách, ktorí lanárili mladých mužov na cestu do Ameriky. Rozprávali historky o bohatom svetadiele, kde zlato leží na zemi. Stačí sa len skloniť a zdvihnúť ho. Vraj sa do Ameriky cestuje loďou väčšou ako ich dedinka. A vďaka dobrému srdcu agenta, ktorý veľmi rád vezme okamžitú zálohu za lístok na palube takéhoto parníka, majú miesto okamžite rezervované. Akonáhle do dediny prídu žandári, agenti stíchnu a tvária sa akoby nič. Robiť propagandu vysťahovalectvu bolo trestné. Vysťahovať sa z Rakúsko-Uhorska síce zakázané nebolo, ale najímať vysťahovalcov či predávať im lístky, bolo prísne zakázané. Najtvrdšie tresty boli pre tých, ktorí verbovali chlapov v bojaschopnom veku. Považovalo sa to za napomáhanie k dezercii. Koncom 19. storočia dostávali chlapi za jednu šichtu v Amerike, napríklad v uhoľnej bani, 1 dolár. Lístok v najlacnejšej triede v parníku do Ameriky stál 34 dolárov.

Ktovie, či to bol zásah Boží, čo navždy ovplyvní príbeh Júlie alebo len odmena za to, že napriek krutej nepriazni osudu, Júlia nikdy nestratila svoju zbožnosť. Už prebehlo niekoľko mesiacov, odkedy si Júlia spravila víza do Ameriky a čas ju začína neúprosne tlačiť. Možno chodí každý deň na poštu, ktorá je vo vedľajšej dedine Havaj, vzdialená 6 km od Mikovej. Čaká totižto list od Andreja s inštrukciami a peniazmi na cestu. Ten sa jej pokúsi poslať peniaze niekoľkokrát. Peniaze sa, žiaľ, vždy po ceste stratia. Na jar, keď prejde studená zima, Júlia začína konať. Už nemôže viac čakať. Možno nechce cestovať v zime, pretože cesta, na ktorú sa vydá je ťažká aj v lete, v zime ešte oveľa viac. Andrej jej posiela list s poslednou inštrukciou. Asi v ňom stálo, v ktorom poľskom meste, v ktorej kancelárii, ktorá predáva lodné lístky, ju čaká palubný lístok spoločnosti White Star Line na parník Celtic smer Amerika. To mesto mohlo byť napríklad Katowice alebo Osvienčim. V oboch sídlili kancelárie lodných spoločností. To, ako sa dostane do Katowíc, už mala v rukách len Júlia. Požičiava si peniaze na cestu od mikovského farára a musí mu sľúbiť, že prvorodeného syna pomenuje po ňom - Konštantín (manžel Andrej zrejme s touto dohodou nesúhlasil, pretože prvorodeného pomenovali Paul).

Táto scéna je ako z romantického filmu, keď sa mladá žena rozbieha naproti láske a všetci naokolo jej prajú, pomáhajú a žehnajú.

Začiatkom júna 1921 zbalí len to najnutnejšie a dáva posledné zbohom svojej rodnej obci, sadá na povoz, ktorý ju odvezie na vlakovú stanicu vzdialenú necelých 15 km - do Medzilaboriec. Hneď, ako Júlia dorazí do Ameriky, svoj dlh splatí, posiela požičané peniaze farárovi do Mikovej.

Je veľmi vysoko pravdepodobné, že Júlia vystúpila z vlaku niekde v týchto miestach. Pred vyše 100 rokmi sa to tu hemžilo množstvom ľudí. Ľudia sa na stanici miešali s agentami predávajúcimi “šifkarty”, ktorí sa snažili čo najskôr doslova uchmatnúť pod pazuchy zmätených cestujúcich, z ktorých mnohí už palubné lístky mali zakúpené. Pod nátlakom ich priviedli do agentúr, kde ich častokrát prinútili kúpiť si lístky opakovane tvrdiac, že ten prvý (možno od konkurencie) je neplatný. Tieto prípady sa stávali najmä za čias, kedy cestoval Júliin manžel Andrej. Odvtedy sa zaviedli nové zákony, dokonca sú zaznamenané obrovské súdne procesy, kde voči agentúram a agentom vypovedalo množstvo svedkov. Chcem veriť, že keď na tomto mieste Júlia v júni v roku 1921 stála, už sa takéto nátlakové praktiky nediali. V týchto miestach možno čakala na agenta, ktorý jej ukázal cestu do neďalekej agentúry, kde si ako jedna z dvoch Mikovčaniek vyzdvihla svoju šifkartu, ktorú jej manžel Andrej zakúpil v Amerike. Druhá Mikovčanka na tejto stanici tiež nasadá na vlak, ale opačným smerom. Smerom domov. Júliu tu ešte čaká dlhá cesta tak, ako mňa zajtra smer prístav Gdaňsk.

Predpokladáme, že v Gdaňsku Júlia nasadá do prvej veľkej lode, ktorú v živote Júlia videla. Ale nebola to ešte tá najväčšia, ktorá ju odvezie cez oceán za manželom. Red Star Line je belgická spoločnosť a prevádzkuje pravidelnú linku Gdansk – Antwerp alebo Ostend. V jednom z týchto belgických miest Júlia vystupuje, aby nastúpila na ďalšiu kyvadlovku, tentokrát na poštový parník „Belgium Mail“. Opúšťa starý kontinent a prvýkrát v živote vystupuje na anglicky hovoriacej pôde, v anglickom Doveri. Z Anglicka máme vďaka digitalizácii prvýkrát rukolapný dôkaz o tom, kadiaľ Júlia cestovala. To, koľko jej predošlé prestupy asi trvali zistiť nevieme, ale súčasným vlakovým spojením Gdansk – Antwerp je to približne 17 hodín a ak prirátame prepravu z Belgicka do Anglicka, tak jej táto cesta mohla trvať celý deň. V zápise u lodného oficiera v neskoršom anglickom prístave v Liverpoole vidíme oveľa viac. Vidíme dátum 11. jún 1921 a vidíme, že Júlia pricestovala belgickou loďou. Rovnako vidíme aj radostnú správu, že na palube lode Celtic s ňou cestuje pomerne veľké množstvo Čechoslovákov. To nám dáva nádej, že cesta Uľi, ktorá zrejme trvala 9 dní, bola spríjemnená spoločnosťou krajanov. Socha slobody je prvé, čo noví obyvatelia Ameriky vidia. Víta ich s otvorenou náručou a dáva nádej lepšieho života. Na americký kontinent Júlia vstupuje 20. júna 1921 a už nikdy sa fyzicky do „Kraja“ nevráti, aj keď kontakty s Mikovou nepretrhne celý život.

Administratívne procesy na Ellis Island boli častokrát kruté a neľudské. Každý deň vozili nové a nové lode tisíce prisťahovalcov, ktorí väčšinou anglicky nerozumeli ani jedno slovo. Proces bol zdĺhavý a ponižujúci. Pri náznaku čo i len drobného ochorenia a nevoľnosti sa dvere do Ameriky zatvárali a unavených, vysilených a vyčerpaných imigrantov posielali na náklady lodnej spoločnosti späť do Európy. V natlačených podpalubných priestoroch sa tiesnili stovky ľudí, čo bola živná pôda pre rôzne ochorenia. Napätie sa muselo dať na Ellis Island krájať. O osude každého človeka rozhodoval len jeden úradník, ktorý púšťal iba zdravých a silných. Z dobových dokumentov sa dozvedáme nečakanú novinu - “Ula Varhola” prichádza tou istou loďou ako “Kalinak Ilona” z Mikovej a “Kalinak Jan” z Mikovej (má označenie menej ako 16, čiže bol dieťa). Rýchlo sme sa v našom pátraní vrátili k Livepoolskemu zoznamu a dve mená pod Júliynim nachádzame opäť meno Kaliňak Ilona. Zo všetkých dostupných záznamov o Júliinej ceste sme vedeli, že cestu minimálne po Európe absolvovala sama. V kancelárii, ktoré predávali lístky na parník smer Amerika, na dve Mikovačanky, ktoré sa vybrali do sveta čakala len jedna “šifkarta”. Druhá sa musela vrátiť späť do Mikovej. Ale vďaka precíznej Americkej administratíve, ktorá sa až v týchto rokoch digitalizovala sa zrejme dozvedáme, že Júlia minimálne na lodi nebola tak úplne sama. Či zaúradovalo staré známe pravidlo “Slovensko je malá dedina” sa dve Mikovčanky a jeden malý synček stretli náhodou v prístave v Livepoole alebo od začiatku cestovali spolu sa už ale nikdy nedozvieme.

Len ťažko si predstavíme kultúrny šok z kontrastu malej dedinky s 500 obyvateľmi na kraji Karpát a mestom s vysokými mrakodrapmi, akým bol New York. V New Yorku sa však naša hlavná hrdinka dlho neohriala. Po útrpných byrokraciách na Ellis Islande môže konečne v pokoji vkročiť na americkú pôdu. To, či ju jej drahý manžel čakal v prístave, zistiť nevieme. Ale predpokladáme, že do mesta, ktoré má 600-tisíc obyvateľov putuje sama, pravdepodobne v sprievode svojich krajanov a jej manžel je opäť na šichte. Musel to byť zvláštny pohľad na vnútro vlaku, ktorý išiel vyše 8 hodín do 600 km vzdialeného priemyselného Pittsburghu v Pennsylvánii. Vlak, v ktorom sa tiesnili samí Čechoslováci tesne jeden vedľa druhého. Možno si vďaka svojej prítomnosti vo vlaku ani nepripadali, že sú vyše 5000 km od vlastnej domoviny. Výhľad z okna vlaku musel byť krásny. Lesy podobajúce sa na lesy v okolí Mikovej, hory takmer na vlas rovnaké, aké lemujú hranicu do Poľska a krásne priezračne modré jazerá. Žiadna idylka však netrvá večne. Vlak dorazí do hlavného mesta štátu Pensylvánia, a keď Júlia vystúpi z vlaku, zavalí ju kúdeľ štipľavého smogu. Andy Warhol svoje rodné mesto nazýval: „Najhoršie miesto na svete, keď ste vyšli von v bielom tričku, zmenilo sa na tmavosivé.“ Počas svojho 36-ročného umeleckého pôsobenia v New Yorku, svoje rodné mesto Andy nenavštívil ani jedenkrát. Toto sivé priemyselné mesto s názvom Pittsburgh sa na niekoľko desaťročí stane Júliiným domovom.

Keď Júlia Warhola dorazí do Pittsburghu, vidí svojho manžela po deviatich rokoch. Za tých deväť rokov sa jej stalo toľko udalostí, ako sa niekomu nestane za desať životov. Pochovala rodičov, svokrovcov, iné príbuzenstvo a najmä prišla o svoju prvorodenú dcéru. Prežila vojnu, evakuáciu celej dediny a absolútnu chudobu. Prežila aj vyhorenie domova, a to všetko bez opory a prítomnosti milovaného manžela. Ktovie, či sa vôbec na prvý pohľad spoznali. Ktovie, aké bolo ich prvé zvítanie. Či sa k sebe rozbehli a všetka ťarcha, ktorú do tejto chvíle na svojich pleciach Júlia niesla, konečne opadla. Je v náručí muža, ktorý sa o ňu postará. Už na všetko nie je sama. V Júliiných 29-tich rokoch a Andrejových 35-tich dostávajú títo dvaja zaľúbenci druhú šancu na spoločný život.

V priebehu dvoch rokov od narodenia Andyho Warhola sa Warholovci sťahovali 2x na tej istej ulici. Traja chlapci spolu spávali v jednej posteli. Ako povedal brat John, nikdy nepociťovali, že sú chudobní. Pretože všetci naokolo bývali úplne rovnako. V dome, do ktorého sa presťahovali, žili ešte s jednou rodinou a platili 18 dolárov mesačne, čo bola približne štvrtina mesačného príjmu rodiny. Andy Warhol sa statočne pri rozhovoroch vyhýbal téme svojich koreňov. Keď sa v roku 1949 prišiel uchádzať o prácu v magazíne, bol požiadaný editorom o svoju biografiu. „Môj život nevyplní ani veľkosť malej pohľadnice“. Častokrát klamal aj o dátume svojho narodenia. Raz sa narodil v roku 1929, potom v roku 1930 a niekedy aj roku 1933. O svojom dátume narodenia klamal aj svojmu vlastnému doktorovi. „Nikdy neprezradím svoje pozadie, v žiadnom prípade, vždy keď sa ma na to niekto spýta, zmením svoju verziu.“ Júlia varila pomocou hrubého riadu, ktorý jej ako správny zručný Mikovčan, vyrobil manžel Andrej sám. Polievku varievali z vody, zvyškov kečupu a korenia. Keď si mohli dovoliť dom aj so záhradkou, pestovala paradajky a koreňovú zeleninu. V záhrade chovali vlastné sliepky a mali domáce vajíčka. Rodina si robila aj vlastné „kolbasi“, radšej, ako keby ich mali kupovať od mäsiara. Aj keď sa Andyho kariéra naplno rozbehla, Júlia uprednostňovala nedeľný domáci slepačí vývar pred tým, aby ho jednoducho kúpila a otvorila z plechovky Campbell’s.

V čase recesie a hospodárskej krízy sa snaží Júlia zarobiť ako sa len dá. Okrem upratovania a podomového predaja hľadá aj iné kreatívne spôsoby privyrobenia si. Z plechoviek od broskýň vystrihuje žiarivé kvety a tie za pár centov predáva, aby našetrila synovi na nové tenisky. Andy neskôr prizná, že tieto kvety boli jeho hlavnou inšpiráciou pre jedno z jeho najslávnejších diel „Campbell‘s soup“. Keď si konečne otec Andrej nájde novú prácu vo firme sťahujúcej domy naprieč celou Amerikou, stáva sa po dlhšej dobe tragédia. Rodinná legenda hovorí, že sa Andrej napije z otrávenej rieky vo Virgínii a vďaka tomu umiera na otravu dlhou a bolestivou smrťou. V roku 1942, keď má mladý Andy 13 rokov, jeho 56-ročný otec po 9-dňovej hospitalizácii v nemocnici umiera. Oficiálna pitevná správa však rodinnú legendu vyvracia. Príčina smrti: tuberkulóza. Podľa zvykov Karpatských Rusínov zostáva telo vystavené doma 3 dni. Andy sa natoľko bál vidieť svojho mŕtveho otca, že miestu, kde je vystavený, sa vyhýba. Júlia zostáva na opateru troch synov sama. Paul je už našťastie dospelý, má 20 rokov, John 17 a Andy bude čoskoro čerstvý stredoškolák.

„Môj syn veľa pracuje, je málo doma a veľa cestuje lietadlom“, sťažuje sa v liste rodine Júlia. Ani prítomnosť mnohých mačiek, z ktorých väčšina sa volá Sam, jej prázdno v dome nevypĺňa. Možno práve v tejto dobe úplnej samoty vznikajú najslávnejšie kresby Andyho matky s názvom „Holy Cats by Andy Warhol‘s Mother“. Priateľov si istotne našla, nazvime to skôr, že mala sociálne kontakty, aspoň v chráme, do ktorého chodila každú nedeľu. Chrám bol navštevovaný najmä Rusínmi a bol vzdialený 75 blokov od ich newyorského domu. Cirkvi prispievala 100 dolárov mesačne a rovnako posielala peniaze aj rodine do Mikovej. „Nie som si s matkou až taký blízky, veľa ľudí ju má radšej a vychádzajú s ňou lepšie, radšej sa s ňou rozprávajú“, priznáva sa Andy priateľovi. 3. júna 1968, takmer 50 rokov po tom, čo vstúpila mladá žena na pôdu zasľúbenej zeme, sa stane zbožnej a obľúbenej žene ďalšia tragédia. Jej syna postrelila šialená bývalá herečka z Andyho filmov. Syna, s ktorým už 16 rokov zdieľa jednu domácnosť. Andy utečie smrti o vlások.